príde kratučké obdobie, ako spánok, taký prelud, po ktorom sa všetko dostane do počiatočného stavu: teraz som v tom svete, tesne pred koncom leta, dieťa autistických rodičov, v novom novom začiatku.
Prečľupol som hladinu neformulácie: podo mnou sú mrakmi zahalené doliny, ale ja vidím, je mi to jasné: nemienim sa zo-žie-rať. Nesnažím sa už nájsť definitívnu pointu, len zotieram hranice medzi zachytením a plynutím. Necítiš, v ten oka mih necítiš svoj postoj, tieň činov.
Keď posledný večer pred odchodom z Ostrova kráčam cez mesto, ani báseň neviem žiadnu povedať, o vôni kurát a hranoliek hore kopcom mosta ponad koľajnice, okolo the Well, až na Clarendon Road. Dážď, dážď miláčik, rukou idem cez kríky, po kapotách, posledný oblúk dňa nechám na záhrade, nemyslím na Myseľ Orbitálu Masaq’, že čo všetko má na starosti. Alebo som to ja a milióny mojich avatarov so striebristou pokožkou hlbokým hlasom rozmlúvajú s intoxikovanými občanmi Veľkého Mesta na Juhu a tristo kilometrovými pangalaktickými vehiklami?
O jednotlivých dňoch čo mám povedať? Že dúfam. A že neviem, koľko bude trvať leto. Babie leto. Ešte dva? Tri dni?