úplne natrieskanom autobuse MHD, ktorému sa nedali otvoriť okná ani dvere a počas celej hry nemohol vôbec zastaviť, pretože z istého dôvodu sa autobus musel trmácať piatkovým popoludním na konci júna, kdesi v bratislavskej premávke.
Dám si Vineu Relax so Spriteom. Zliate dohromady. Pol litra.
V kútiku stojí starý muž. Okrem sviečok navôkol je zdrojom svetla iba mužov meotar. Mucholapkou plieska po stene, do úchylného rytmu s minidiskom, či odkiaľ mu ide beat. Starý muž spieva
Najväčší štvorec akoby bol bez rohov,
Najväčšia nádoba akoby bola bez dna,
Najmocnejší tón akoby bol bez zvuku,
Najvyššia forma akoby bola bez tvaru
Po ceste domov vidím pred očami starcove oči, prší. Mohlo by začať snežiť.
Veď začne.
Ja počkám.
Najneskôr ráno príde deň. Veci sú opraté, riad umytý, bude sa mi dobre spať. Teším sa, ako sa s vyvetranou miestnosťou zazdá/zjaví perspektíva.